Tento článok navrhuje tri funkcie, o dosiahnutie ktorých sa môže snažiť akýkoľvek mechanizmus riešenia sporov: individualizovaná a izolovaná maximalizácia uspokojenia účastníkov; podpora právneho poriadku a predvídateľnosti; vymáhanie zásadných spoločenských hodnôt. Špecifická alebo dominantná funkcia, ktorá je snahou akéhokoľvek daného mechanizmu, či už je implicitná alebo explicitná, nesie so sebou rad významných následkov: napríklad určuje ideálnu rolu, ku ktorej by sa malo správanie riešiteľa sporu prikláňať, formu spravodlivosti a zmieru, ktoré možno dosiahnuť, a tiež miesto pre oba systémy riešenia sporov aj pre účastníkov sporu v spoločnosti.
Odborný asistent na Univerzite v Ženeve, podporoval Graduate Institute of International and Development Studies [Postgraduálny inštitút medzinárodných a rozvojových štúdií]; výkonný riaditeľ Geneva Master in International Dispute Settlement [Postgraduálne štúdium medzinárodného riešenia sporov v Ženeve] (MIDS); šéfredaktor Journal of International Dispute Settlement [Časopis pre medzinárodné riešenia sporov]. Predchádzajúca verzia tejto eseje bola publikovaná pod názvom „Theoretical Musings on the Roles of Dispute Resolution Systems – With Special Consideration of Online Dispute Resolution“ [preklad titulu: Teoretické úvahy o úlohe systémov riešenia sporov – so zvláštnym zreteľom na riešenie sporov on-line], v ADR IN BUSINESS [Alternatívne riešenie sporov v obchodnom styku] (A. Ingen-Housz, ed, 2010). Výskum podporuje Swiss National Science Foundation [Švajčiarska národná vedecká nadácia].
